(c) Graphicstock

Jak mozkové buňky reagují na stres

Bližšie poznatky by mohli nájsť uplatnenie aj v prípade terapie neurodegeneratívnych ochorení.

Vedci z Biomedicínskeho centra Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského (JLF UK) svojimi výskumami prispeli k ďalším zaujímavým zisteniam o neurodegeneratívnych ochoreniach na bunkovej úrovni. Doposiaľ bola väčšina výskumov orientovaná na sledovanie jednotlivých génov a bielkovín regulujúcich bunkovú smrť v mozgu, vedci z JLF UK sa však na tento problém pozreli zo širšieho pohľadu.

Závažné neurodegeneratívne ochorenia (Parkinsonova, Alzheimerova, Huntingtonova choroba) majú spoločnú charakteristiku, ktorou je hromadenie abnormálnych bielkovín v cytoplazme buniek. Za normálnych okolností sú nepotrebné bielkoviny v bunke zneškodnené v proteazóme, ktorý v bunke plní úlohu odpadkového koša. Ak však nefunguje správne, v bunkách sa začnú hromadiť bielkoviny, ktoré vytvárajú zhluky a negatívne ovplyvňujú procesy v bunke.

V mozgu sa stretávame s rozdielnou reakciou niektorých typov buniek voči poškodeniu mozgu následkom ischémie, čiže nedokrvenia. Niektoré oblasti sú voči ischémii vnímavé viac a dochádza v nich k spusteniu procesu bunkovej smrti známej pod pojmom oneskorená smrť neurónov. Jej mechanizmus dodnes nie je úplne objasnený a nie je tiež známe, akú úlohu v tom zohráva hromadenie nefunkčných bielkovín v cytoplazme buniek. Pritom bližšie poznatky o možnosti zvrátiť tento proces majú zásadný terapeutický potenciál v redukcii trvalých následkov po ischémii mozgu a mohli by nájsť uplatnenie aj v prípade terapie neurodegeneratívnych ochorení.

„Po ischémii dochádza v mozgu k mnohým zásadným zmenám, ktoré majú na bunky negatívny dopad. Hromadenie nefunkčných bielkovín je jednou z nich, a nie je jasné, do akej miery je tento proces zodpovedný za odumieranie selektívne zraniteľných oblastí v mozgu. Z dôvodu, aby sme pripodobnili podmienky po ischémii, keď sa hromadia nefunkčné bielkoviny, sme v našej práci v bunkách navodili proteazómový stres, teda situáciu, kedy je bunka zahltená množstvom nepotrebných bielkovín. Použili sme liečivo bortezomib, ktorý blokuje činnosť proteazómu. Účinky proteazómového stresu sme sledovali na dvoch odlišných ľudských bunkových líniách, pričom išlo o dva druhy, ktoré svojím pôvodom vychádzajú z nervových buniek – neurónov a neuroglií, čiže podporných nervových buniek. V experimentoch nás najprv zaujímalo prežívanie buniek po ovplyvnení bortezomibom. Zistili sme, že neurogliové bunky sú odolnejšie a k spusteniu bunkovej smrti dochádza neskôr ako v bunkách neurónového typu,“ vysvetľuje Mgr. Ivana Pilchová, PhD., z Biomedicínskeho centra JLF UK v Martine.

Preto následne zisťovali, aká je miera navodeného proteazómového stresu a či dochádza k aktivácii ochranných mechanizmov bunky, ktoré by mohli prispieť k zvýšenej odolnosti buniek. Skonštatovali, že proteazóm je zablokovaný v obidvoch líniách, avšak v neurogliových bunkách dochádza k väčšiemu hromadeniu nezdegradovaných bielkovín. Paradoxne išlo práve o líniu, ktorá mala lepšiu toleranciu voči proteazómovému stresu. V týchto bunkách bola tiež výrazne vyššia relatívna hladina ochranných bielkovín typu Hsp, ktoré sa vo zvýšenej miere produkujú aj po teplotnom šoku, čo môže vysvetľovať ich lepšiu odolnosť. V ďalšej časti práce ich zaujímalo, aký je mechanizmus bunkovej smrti po zablokovaní proteazómu. Zamerali sa na zmeny pri prepisovaní 93 rôznych génov zapojených do apoptózy – programovanej bunkovej smrti. Zmeny v regulácii génovej expresie poukazovali v prospech apoptózy hlavne v prípade buniek neurónového typu. Hodnotili tiež zmeny v relatívnych hladinách bielkovín, ktoré iniciujú, ovplyvňujú alebo spúšťajú apoptózu.

Z výsledkov vyplýva, že línia neurónového typu je voči proteazómovému stresu citlivejšia a bunková smrť vedie cez mechanizmus mitochondriálnej dráhy apoptózy. Proteazómový stres spôsobuje aj v odolnejších bunkách neurogliálneho typu iniciáciu programovanej bunkovej smrti, avšak existuje predpoklad, že proces jej aktivácie je sprostredkovaný iným mechanizmom ako v bunkách neurónového typu. Výsledky tiež spochybňujú predpoklad, že nahromadené atypické bielkoviny sú priamo toxické pre bunku. Zdá sa, že sú sprievodným javom, ktorý prispieva k rozvratu bunkovej homeostázy na translačnej úrovni, čo následne vedie ku zmenám na transkripčnej a posttranskripčnej úrovni spojeným s iniciáciou bunkovej smrti. V priebehu posledných rokov sa objavovali publikácie, v ktorých sa autori snažili nájsť a popísať kľúčový regulačný gén alebo bielkovinu, pomocou ktorých by bolo možné zvrátiť spustenie procesu bunkovej smrti po proteazómovom strese a boli by možným terapeutickým cieľom. Práca našich vedcov však poskytuje ucelenejší pohľad na to, čo sa deje na úrovni regulácie expresie génov zapojených do apoptózy a poukazuje na skutočnosť, že na tento proces je nutné pozerať sa komplexne, pretože zmeny na transkripčnej úrovni sú masívne a zároveň sa môžu, ale nemusia preniesť na úroveň bielkovín.

tisková zpráva Univerzity Komenského v Bratislavě

Nové turbíny mají zefektivnit zisk energie z mořských vln

Elektrárny na mořské vlny jsou velmi nadějným zdrojem čisté energie. Jejich výstavba a provoz se ale …

Používáme soubory cookies pro přizpůsobení obsahu webu a sledování návštěvnosti. Data o používání webu sdílíme s našimi partnery pro cílení reklamy a analýzu návštěvnosti. Více informací

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close